OBEC SPIŠSKÝ HRHOV · NAPÍSALI O NÁS

Dnes je štvrtok 20.07.2017

Levoča neďaleko Hrhova Zdroj č.8/2009 .týždeň

Levoča neďaleko Hrhova

Na pohľad „dedinka v údolí“ pod hlavnou cestou z Levoče do Spišského Podhradia. Pocestného upúta obrovskou drevenou lyžicou, teraz plnou snehu. Neobvyklé čudo, lákajúce zastaviť sa a zbehnúť dolu. Do Spišského Hrhova.

Takmer deväťmetrová lyžica, zapísaná v Guinnesovej knihe rekordov, a ďalšie „maxi“ (najväčšia ľanová košeľa, drevená stolička, píšťala, fujara) sú príťažlivé atrakcie, vďaka ktorým si Hrhov získava záujem verejnosti. Dedinka je plná bizarných ľudových drevených sôch a plastík. Dlhý plechový plot pod opustenou starobylou pálenicou vymaľovali deti predstavami o tom, ako vyzerajú povestné „hrhovské čudá“.
Letný festival Hrhovské čudá a zábaviská pritiahne pár tisíc divákov, Hrhov si rýchlo zvykol na mediálny záujem. Dedine to prospieva. „Čudnosť“ Hrhova je však v inom, podstatnejšom. Zatiaľ čo sa spišský vidiek potichu vyľudňuje, v Hrhove obyvateľov pribúda. Dnes ich tam žije vyše 1 350, skoro dvojnásobok toho, čo pred desiatimi rokmi.

.noví ľudia, nová krv

Nielen nové nájomné byty (je ich asi šesťdesiat), ale hlavne stavebné pozemky plniace sa rodinnými domčekmi robia Hrhov atraktívnym. Len vlani obec pripravila vyše päťsto nových pozemkov, z nich takmer polovicu aj predala. Kde sa stavia, tam prichádzajú ľudia, a kde sú ľudia, tam to žije. Cieľom obce nebolo ani nie je na pozemkoch zarobiť, ale zvyšovať počet obyvateľov. „Obec so šesťsto obyvateľmi nedokáže uživiť vari ani krčmu, obchod. Dvetisíc obyvateľov uživí krčmu i obchody, služby, môže sa rozvíjať. Ak tu chceme mať holičstvo, cukráreň, reštauráciu, musia tu žiť ľudia. Naopak to nejde,“ vysvetľuje starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký. Okolo roku 2000 stál v Hrhove štvorcový meter stavebného pozemku asi dvadsať korún, potom päťdesiat, teraz dvesto... Kto by to nebral? A tak Hrhov rastie, sťahujú sa tam ľudia aj z Levoče, zblízka i zďaleka. Pár rodín z Holandska a z Londýna si tu postavilo domy a chodia sem na dovolenky.
V obci s rodným listom z roku 1243 sa odjakživa miešala európska krv. Kedysi sa tu usadil spišský kolonizačný rod, podľa názvu obce si dal meno Gergew, alebo de Gyrgow. V čase nemeckej kolonizácie Spiša prišli Sasi a vytvorili Nemecký Hrhov. Neskôr sa rod de Gyrgow pomaďarčil na Gyorgovcov a obec mu patrila až do roku 1885, keď jej majetok skúpil šľachtic Viktor Csáky. Gróf Csáky vybudoval v obci krásny kaštieľ s rozľahlým parkom a rybníkom, ľudí zamestnal vo veľkej pálenici, páliacej lieh nielen zo spišských zemiakov, ale aj z dovezených datlí. S novými majiteľmi prichádzali do Hrhova noví ľudia. Gróf Csáky pozval záhradníkov, murárov, tesárov z Talianska, Poľska, Nemecka a manželku mal zo Slovinska. Hrhovčania o sebe veselo vravia, že sú „takí pozbieranci“. V krvi majú preto toleranciu k „cudzincom“. Výsledok? Žiadny lokálpatriotizmus s klapkami na očiach, ale ústretovosť k tomu, kto sa tu chce usadiť a žiť tu. „Kto príde, ten je náš. Je jedno, komu dáme byt, pozemok, postaví si dom. Je tu a niečo pozitívne prinesie,“ vraví starosta Ledecký o duchu obce. Nová kanalizácia, plynové rozvody, asfaltové cesty, osvetlenie – to sú už samozrejmosti, ktoré Hrhovčanom prinieslo ostatných desať rokov intenzívneho rozvoja obce. Ale ani v Hrhove nie je všetko ružové. V kaštieli je štátne dievčenské reedukačné centrum, rybník spustol. Park naďalej pôsobí majestátne. Obrovskú budovu pálenice s tehlovým komínom bez dymu, zato s bocianím hniezdom, pred časom kúpil podnikateľ za osemstotisíc korún a nechal ju pustnúť. Dnes by ju rád predal – vraj za aspoň pol milióna. Samozrejme, eur. Tá Hrhovčanov trápi, keby tak bola ich, vedeli by ju využiť.

.fajny život, ci pana

„Ta to dobre sa tu žije! Obchody máme, školu, dobrého starostu, nič nechýba,“ tak „rečuje“ babka, kráčajúca hore Hrhovom s malou vnučkou. V bare Dráčik, maličkom prílepku k požiarnej zbrojnici, majiteľ čapuje desiatku. Pripijeme si s Jánom Puhallom, ktorý kdečo pamätá. Rozpráva o kaštieli, kde kedysi jeho babka pracovala. „Vždy ráno uhrabávali kamienkami vysypané chodníčky v parku, a keď išiel gróf, kráčal zarosenou trávou, aby stopami nenarušil úhľadnú cestičku,“ zaspomína Hrhovčan. Hovorí o zašlej sláve pálenice, kde gróf nielenže pálil lieh, ale z pomyjí vychoval množstvo prasiec – výroba bola na tú dobu moderná, zužitkovalo sa všetko do posledného vedra odpadu. Aj drevený vodovod vybudoval a za pálenicou rozľahlú záhradu s dostatkom zeleniny pre kuchyňu v kaštieli. Oproti pálenici bola koniareň – dnes je v nej zo dvadsať nájomných bytov, na prízemí pošta, malé obecné múzeum, spoločenské priestory a remeselnícka dielňa. V nej chlapi akurát pracujú na štýlových drevených tabuľkách s označením ulíc. Svojpomoc a spoločné ťahanie za jeden povraz sa tu nosí. Kto potrebuje, požičia si z obecnej firmy miešačku na maltu, lešenie, murárske náčinie. Keď treba, remeselníci prídu a domácim pomôžu so stolárskymi, stavebnými, klampiarskymi prácami. Netreba volať firmy „zvonku“, keď si v mnohom poradia a pomôžu sami.
Niektoré hrhovské príbehy sú ako z iného sveta. Napríklad ten o pani Kataríne Kičurovej, ktorá sa raz rozhodla, že bude deťom čítať rozprávky. Detičky z celej dediny sa poschádzali, pani Katka si sadla medzi ne, roztvorila knižku a čítala. Zaraz mala taký záujem, že sa nestačila čudovať. Deti prestali prepínať televízne programy, pozerať dévedéčka a vysedávať pri internete. Zaujali ich rozprávky, pritiahlo živé ľudské slovo a atmosféra spoločných zážitkov. Natoľko, že pozabúdali na detské omše, pán farár sa len čudoval, prečo zrazu nik nechodí do kostola. Potom si s pani Katkou zosúladili začiatky čítačiek a omší a zrazu bol aj vlk sýty, i ovečka celá.
Podstatné pre starostu Hrhova je, aby sa ľudia v obci stretávali a komunikovali, prežívali spoločné zážitky: „Keď sme pred pár rokmi pod vedením zručného rezbára zorganizovali verejnú rezbársku dielňu, pozvali sme všetkých z dediny. Reku, príďte, bude aj pivo, aj halušky Vyše dvestopäťdesiat sa ich nazbieralo, každý mal možnosť tesať, rezať. Všetci okúsili, aké je to tvoriť. Krásne bolo, keď raz večer šiel z piva jeden Hrhovčan a prišlo mu nutkanie močiť. Opretý o jednu sochu pozrie na ňu, a uvedomí si: ‘Ci pana, veď to som ja robil!‘ A obrátil sa a išiel si uľaviť k múru. Aj keď do toho len trikrát dlabol, už má k plastike iný vzťah...“

.spišský fenomén

Zimný pondelkový podvečer, mokrý sneh primŕza. Starosta zvolal stretnutie v súvislosti s tvorbou nového plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce. Hasiči, športovci, zástupcovia škôl, obecného úradu, dôchodcovia, Rómovia... prišli, aby diskutovali a navrhovali, čo treba v obci vylepšiť, zariadiť, postaviť, pripraviť, zorganizovať. Iniciatíva zdola je inšpiratívnejšia, než iba plánovanie, ktoré často stroskotá. Našťastie, len dočasne. Ako v prípade veľkého priemyselného parku, o ktorý sa Hrhovčania usilujú piaty rok. Zámer sa takmer podaril, 130-hektárový pozemok je pripravený, pred vyše dvoma rokmi sa našiel investor, zaplatil projektovú dokumentáciu, geologické prieskumy, zamerania.
Pár mesiacov pred voľbami sa do procesu zapojila i Dzurindova vláda s prísľubom dvojmiliardovej štátnej podpory. Lenže mesiac po voľbách sa čosi udialo v zahraničnej investičnej skupine, Švajčiari, Taliani a Lichtenštajnci sa nedohodli a projekt výroby špecifických kompozitných materiálov padol. Park je však pripravený, už tohto roku v ňom dve miestne firmy postavia pár výrobných hál a sklady. Vráťme sa však k stretnutiu nad novým plánom. Michal Smetanka, koordinátor plánu a miestny poslanec, vysvetľuje na prvý pohľad zložitú štruktúru dokumentu, od ktorého sa má odvíjať rozvoj obce na ďalších päť až desať rokov. Napokon osloví riaditeľa miestnej školy a poverí ho na prvý pohľad úsmevnou úlohou: Nech deti v škole napíšu, čo by chceli, aby bolo v Hrhove v roku 2015. V detských víziách sa najlepšie odrazia reálne potreby obce, hoc aj v podobe cukrárne so zmrzlinou, detského ihriska, nového obchodu, športoviska... Dajme sa prekvapiť.
„V čom je čaro Hrhova? V premyslenej a tvorivej činnosti miestnych obyvateľov,“ zamýšľa sa Michal Smetanka, ktorý do finálnej podoby dal aj predchádzajúci plán obce. Ten sa podarilo splniť na vyše deväťdesiat percent: „Keď som sa sem pred vyše desiatimi rokmi prisťahoval, nebola to ničím výnimočná dedina v porovnaní s inými spišskými či šarišskými. Nič sa tu nedialo, čo by motivovalo usadiť sa, žiť tu. Postupne sa nazbierala partia ľudí, ktorí mali snahu a chuť niečo robiť a spoločne tvoriť tvár obce. Schopní a aktívni sa zamysleli, ako by to tu malo vyzerať o päť, desať rokov. A toto je výsledok: moderná obec. Vďaka tomu, že sem prichádzajú a usadzujú sa noví obyvatelia, obec rastie do počtu aj nápadmi, iniciatívami, snahou veci zlepšovať. Keď chce dedina žiť, musí sa rozvíjať, prijímať nových ľudí a vzápätí im vyvárať podmienky na realizáciu ich aktivít. V tom považujem Hrhov za spišský fenomén. Tu sa nestalo, žeby niekto prišiel s dobrým nápadom a ten by nebol skôr či neskôr zrealizovaný.“

.skanzen starých Rómov

Keď sú plány, je i budúcnosť. Miestni sa začali živšie zaujímať o turistov. Ako ich sem pritiahnuť viac a častejšie. Plánujú vybudovať dva živé skanzeny. Jeden v duchu staroslovanskom, druhý rómsky – pretože Rómom ako prvým kráľ Žigmund písomne povolil usadiť sa na tomto území. Rekonštrukcie typov obydlí, pôvodné remeselnícke činnosti, prezentácia zvykov a tradícií, ilustrácia blízkosti dvoch etník – Slovanov a Rómov, s atraktívnou vyhliadkou na Spišský hrad. Občerstvenie? Žiadne hamburgery a kola, ale guláš, pečená baranina, zemiaky. Dúfajme, že spišské, nie dovezené z Poľska.
Hrhovská obria drevená lyžica je plná plánov, smelých vízií. Keď sa všetky splnia, môže sa stať, že raz príde čas, keď sa so žartovným zveličením bude vravieť: ‚Levoča? Ahááá..., to je to mesto neďaleko Spišského Hrhova?‘